Dňa 28. mája 2018 zomrel profesor Ján Pišút, vedec, teoretický fyzik, pedagóg, ponovembrový námestník ministra školstva (1989-1990) a minister školstva (1990-1992). Posledná rozlúčka s profesorom Jánom Pišútom bude v utorok 5. júna 2018 v bratislavskom krematóriu.

Štatistiky hovoria, že najlepšie výsledky vo vzdelávaní majú krajiny, kde prebieha prakticky permanentná reforma. K tomu sa však treba dopracovať. Neverím, že by sa niečo mohlo zmeniť okamžite. Niečo dobré a užitočné sa dá dosiahnuť iba systematickou dlhodobou snahou. (J. Pišút, 2013)

Ako minister stál pri zrode neštátnych škôl

Profesor Ján Pišút sa do histórie slovenského školstva sa navždy zapísal ako minister, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o vznik a rovnoprávne postavenie neštátnych škôl na Slovensku v duchu demokratického rozvoja spoločnosti a slobodnej voľby vzdelávania v občianskej spoločnosti.

Ako sám o tomto období napísal: „V rokoch 1990 -1992 som slúžil ako minister školstva SR“. Skromne, s pokorou, ale aj nadšením, pretože počas jeho vedenia sa Slovensko stalo členom CERN-u a ďalších prestížnych organizácií, a zmeny sa diali aj na domácej pôde – súkromné a cirkevné školy stali integrálnou súčasťou školskej sústavy. V jeho prítomnosti sa 2. septembra 1991 slávnostne otvorili brány 1. súkromného gymnázia na Čapkovej ulici v Bratislave, stál pri zrode Evanjelického gymnázia v Tisovci a mnohých ďalších, hlavne bilingválnych gymnázií… Výrazne tiež podporoval a preberal záštitu nad rôznymi súťažami, oceneniami, ktoré motivovali inovácie v školstve (Ocenenie najlepších učiteľov..), Združenie Orava mu na medzinárodnej konferencii Inovácie v škole 2001 za významný prínos k rozvoju slovenského školstva Cenu Združenia Orava.

Spomienok, ocenení nielen doma, ale aj na medzinárodnej úrovni bolo a je veľa, no jeho prínos bol aj pre nás – súkromné školy na Slovensku –  neoceniteľný. Ďakujeme!

Zo spomienok Jána Pišúta

V prechodnom období – od novembra 1989 do mája 1990 – vysoké školy fungovali na základe tzv. pastierskych listov ministra školstva. V starom zákone bol totiž jeden „zlatý“ paragraf, ktorý ministrovi umožňoval, aby robil, čo chcel. Znel nejako v tom zmysle, že v záujme zlepšenia vzdelávania môže minister zmeniť organizáciu vysokého školstva. Teda naozaj mohol robiť, čo chcel. Bol to typický socialistický paragraf. V pastierskych listoch ministra sa tak objavili pokyny, ako napríklad: „Zvoľte dekanov. Zriaďte senáty a študentské rady.“ Takže všetko fungovalo hladko a vysoké školy nespôsobovali toľko problémov ako základné a stredné. Tam sa okrem iného otvorila možnosť zriaďovať súkromné a cirkevné školy, objavili sa bilingválne gymnáziá, lenže so všetkým bola strašná spústa práce. Vtedy vzniklo asi sto cirkevných škôl. Keď mali k dispozícii nové budovy, alebo ministerstvo dalo peniaze na prestavbu starých, problémy nenastali. Objavili sa vtedy, keď budova necirkevnej školy bola majetkom cirkvi. Navyše treba povedať, že ministerstvo malo v tom čase asi 230 ľudí a naozaj ťahalo tak 30 – ale podobne to bolo všade. Napríklad bilinguálne gymnáziá by neboli zriadené v takom počte a v takej kvalite, keby sme nemali Olinku Šubeníkovú, ktorá celému procesu šéfovala. Vtedy vzniklo asi desať bilingválnych gymnázií, pomoc ochotne poskytli aj zo zahraničia – z Belgicka, Rakúska a Francúzska, no a bolo treba ju využiť. (Zdroj)

…a v spomienkach iných

Po voľbách v júni 1990 začínajú vznikať základné, stredné a odborné cirkevné školy všetkých denominácií. Pri tomto procese vznikalo mnoho napätí, pretože cirkvi vtedy ešte nemali svoj majetok a nové cirkevné školy vznikali na žiadosť rodičov, čo samozrejme vyvolávalo napätie u rodičov, ktorí nechceli dať svoje deti do cirkevných škôl a zároveň nechceli, aby ich deti museli chodiť do inej školy. Tieto spory v prvom volebnom období 1990 – 1992 pokojne a s konečnou platnosťou riešil vtedajší minister školstva za VPN Ján Pišút. (František Mikloško: Cirkev a štát po novembri 1989)

Pomáhali sme viacerým univerzitám z okolitých krajín. V roku 1990 ma oslovil vtedajší slovenský minister školstva Ján Pišút a pozval ma na Slovensko. Požiadal ma, aby som na slovenských univerzitách prednášal o spolupráci univerzít a priemyslu. Dokonca mi dal k dispozícii svoje ministerské auto aj so šoférom. Cestoval som teda pár dní po celom Slovensku. (prof. Manfred Horvat, zakladateľ inštitucionálnej formy spolupráce firiem a vysokých škôl)

Odkaz Jána Pišúta

Predstav si, že máš čarovný prútik a môžeš urobiť všetko, čo len chceš. Ako by si ho využil pri
prestavbe školstva?
Na to je ťažké odpovedať. Ideálne by bolo, keby by sa naraz dalo zmeniť myslenie ľudí. Mávneš prútikom a povieš: „Buďte nadšení, buďte motivovaní, buďte snaživí, buďte inteligentní, buďte vzdelaní.“ Školstvo prirodzene potrebuje motiváciu, potrebuje peniaze, špeciálne na učiteľov, treba zmeniť financovanie vedy na vysokých školách, treba zmeniť mnohé postoje ľudí. Lenže
neverím, že môže existovať nejaký čarovný prútik, ktorým by sme zamávali a všetko by bolo dobré.
Je brzdou zmien postoj rodičov, prípadne spoločnosti?
Niekedy aj vzťah učiteľov k deťom. Často sa hovorí o učiteľoch ako takých, všeobecne. To ale nie je pravda. Učiteľov je 60 tisíc a sú veľmi rôzni. Niektorí sú fantastickí, niektorí sú menej fantastickí a niektorí vôbec nie sú fantastickí, je to naozaj individuálna záležitosť. Bolo by treba zvýšiť počet tých fantastických a nadšených, čo majú k deťom empatický vzťah a chcú pracovať. Bolo by treba zmeniť vzťah rodín k vzdelávaniu. Mnohé sa o deti nestarajú, lebo nemajú na ne čas. (Zdroj: Rozhovory s vedcami)

Pin It on Pinterest

Share This